Živé (neúradné) pomenúvanie osôb v Dubovciach

Michal Jozefovič

Každý človek je originálnou osobnosťou a ako takú ju treba identifikovať a diferencovať od ostatných v spoločenstve. Tomuto účelu dnes slúži množstvo vlastných mien, ktoré prešli dlhým vývinom; od konkrétneho významu (asociácie s vlastnosťami, vzhľadom, zamestnaním, pôvodom nositeľa mena atď.) až po absenciu tejto pôvodnej motivácie. Spomeňme napríklad krstné mená Peter z gréčtiny skala, pevný ako skala, Eva z hebrejčiny živá, matka života, alebo slovanské Viera, Naďežda (nádej), Blažena (blažená), Ľubica a i. (por. Majtán, 1985) Pôvodný spôsob pomenúvania začal teda jednomennosťou, keď na identifikáciu človeka stačila základná charakteristika – prezývka alebo osobné meno.

Najstarším písomným dokladom o používaní osobných mien na severnom Záhorí je súpis poddaných v práci Holíčsko-šaštínske panstvo od J. Šátka (s. 358 – 392). Už v roku 1554 sa osoby označujú:

individuálnou charakteristikou, resp. rodinným menom: Wawra, Simek;
krstným menom a apelatívnym označením: zemanka Marka, Magdalena vdova Georgii Holthyth, pastier Wasek;
krstným menom a prímenom, rodinným menom alebo individuálnou charakteristikou: Petrus Habyanowyth, Stephanus Theply, Blasius Horvath, Vasek Sylhawy;
rodinným menom a individuálnou charakteristikou: Vaniek Kabat, Vaniek Kluba, Bartal Ravryn, Horvath Balas.

Kodifikovanie priezviska, a tým i dvojmennej sústavy na našom území bolo dané koncom 18. stor. Jozefínskymi reformami, podľa ktorých mohla mať rodina len jedno nemenné priezvisko. Odvtedy sa priezvisko považuje za základný člen pomenúvania. Dnes sa pomenúvanie osôb na Slovensku riadi zákonom č. 300/1993 Z. z., ostatná novela 13/2006 Z. z., podľa ktorého rodičia vyberajú meno pre svoje dieťa z pevne daného súboru krstných mien (nepovolené sú hanlivé a neosobné mená). Osoba môže mať najviac tri rodné (krstné) mená, tieto musí oznámiť matričnému úradu. Priezvisko nadobúda dieťa po dohode rodičov, resp. ho určí známy rodič.

Uzákonenie dvojmennej pomenúvacej sústavy vyriešil problém identifikácie pre administratívu, no zvyšovanie počtu osôb s rovnakým priezviskom vyvolalo potrebu po ďalšej diferenciácii osôb a rodín. Popri úradných menách fungovala teda naďalej i neúradná (v odbornej terminológii živá) pomenúvacia sústava, ktorá v menších spoločenstvách ľudí, najmä na dedinách, pretrváva dodnes. Na identifikáciu osoby sa v živých (neúradných) menách používajú krstné meno a priezvisko z úradnej sústavy, ako aj individuálna charakteristika (v užšom zmysle prezývka), rodinné meno (označuje celú rodinu a je dedičné ako priezvisko), meno domu (odpovedá na otázku z ktorého domu osoba pochádza) a ich kombinácie.

Krstné mená a priezviská sa v komunikácii nepoužívajú v úradnom tvare, ale fungujú v danom jazyku (nárečí), napr. Ján – Janek, Jozef – Joža, Peter – Peťa, Mária – Mariša, Terézia – Terka. Mužské priezviská sa spravidla nemenia, ženské sa používajú v prechýlenej podobe s príponou -ka, napr. Machlička, Nováčka, Poláčka, Tokoška.

V Dubovciach žije veľa rodín s priezviskom Tokoš, Polák/Pollák, Machlica, Štepanovský, preto tu živé mená slúžia najmä na rozlíšenie osôb s rovnakým priezviskom. Osoby, ktoré sa prisťahovali, väčšinou nepotrebujú byť diferencované osobitnou charakteristikou, lebo majú odlišné priezvisko ako domáci obyvatelia, príp. sa môžu pomenúvať po pôvodnom majiteľovi domu. Ak sa rodina prisťahuje z blízkej obce, môže si napriek odlišnému priezvisku „priniesť“ so sebou aj dedičnú prezývku.

Individuálna charakteristika je v pomenúvaní potencionálna, často vzniká v rodine, v škôlke alebo v škole. Z tohto prostredia sa môže rozšíriť i k ostatným obyvateľom obce, ktorí usúdia, či je potrebné osobu touto formou identifikovať. Ak sa individuálna charakteristika (prezývka) začne používať na označovanie danej osoby, jej životnosť „preverí manželstvo“. Keď sa touto formou začne označovať i manželka (manžel) a neskôr deti, charakteristika sa stane dedičnou a hovoríme už o rodinnom mene.

Dubovčania sú najčastejšíe charakterizovaní krstným menom dominantnej osoby z rodiny, sú to živé mená Bazilka, Barborák, Filona, Fraňa, Frolka, Gabriška, Gusťík, Ignácek, Iza, Janek, Janošek, Jób, Jura, Karolín, Karólek, Kralka, Laca, Luciják, Macek, Marek, Marin, Maritka, Marťiška, Meňiš, Milcek, Monka, Murcin, Paluša, Štefánek, Šandor, Šimon, Toneček, Viktuša-Potkuša. Druhú skupinu tvoria mená utvorené podľa zamestnania: Bača; Kadét dosiahol vyššiu vojenskú hodnosť, Pléšek je klampliar, Sklíčko sklenár. Podľa zvierat sú utvorené prezývky Liščák, Mišíčka a Sojka; podľa rastlín a porastov Bluna, Horák, Maňík (maňina – zarastená cesta). Priezvisko, ktoré svojou formou asociovalo inú súvislosť, podmienilo vznik prezývky Biskup. Pôvod osoby motivoval mená Bošňáké (Bosna), Hučák (pomenovanie Radimovčanov), Krížé bývajú pri kríži, Čaňaňa z breha, Zedvora. Podľa pôvodného majiteľa domu dostali meno Habáné. Telesná i duševná stránka býva nápadná, preto si nešlo nevšimnúť vzhľad osoby – Červeňák mal hrdzavé (červené) vlasy, Smrťka, Sňehulák, vysoký bol Sáha, nízky Vojáček, Baťa, Gazda a Chazaj boli bohatí, zelený vlniak nosili starenka Zeleňáčka; hoci aj ženu bil, upraviť sa vedel ako Herec; bradu ako rovnomenná rozprávková bytosť nosil Rumburak. Až priveľmi chváliaci človek sa stal Chválenkom, nezrozumiteľne rozprávali Ignác brblavý a Mrkota. Rečou nositeľa prezývky sú motivované osoby Očuj a Čodaj, chybne vyslovovaným citoslovcom v detstve Čulút, často na niečo poukazoval aj Štefan Hen. Podľa obľúbenej pesničky vznikla prezývka Čegera. Na motorke rýchlo jazdil Čert, jediný z celej dediny na vyššiu školu chodil Sam, Chalupka býval v malom domčeku, Siroň mal rád syr. Prezývky a rodinné mená, pri ktorých sme nezistili pôvodnú motiváciu sú Habanké, Čvančara, Drupi, Munda, Botkin, Buloň, Čičoň, Ipiš, Kefír, Kominár, Kormus, Kųandúch, Luliš, Mikeš, Miról, Paťiš, Rehák, Šulc, Šustlák, Tekánek.

Nemenej zaujímavé sú aj prezývky obyvateľov miest a obcí, ktorými posmešne poukazujú na „charakteristiku“ druhej obce. Poléfkari – Šaščíňaňi (Šaštín); Fazulári – Skaličané (Skalica); Cibulári – Hoųíčaňi (Holíč); Číkari – Kátovjané (Kátov); Hučáci – Radzimovjané (Radimov). Žabičkári – Rovenščané; Mrkvari, Vredari – Lopašovjané; Vredari, Síkorkári – Častkovjané,; Metlari, Kozari – Sobotiščané; Zemaňi – Rohovjané (por. Krško 2000).

Prezývky sú prejavom myslenia, tvorivosti a fantázie človeka so snahou čo najvýstižnejšie charakterizovať osobu. Ich existenciu a používanie v budúcnosti možno predpokladať hlavne kvôli vysokému počtu osôb s rovnakým priezviskom.