- rok 1945 – do dediny prišli maďarskí vojaci, boli ubytovaní v škole, v hostinci a kone mali v súkromných maštaliach,
- 9. 4. 1945 – vo večerných hodinách prišli do obcí prví sovietski vojaci,
- v roku 1948 – do obidvoch obcí bola zavedená elektrická energia,
- v roku 1949 – bol v obidvoch obciach zavedený miestny rozhlas,
- v roku 1952 bola založená Roľnícka škola práce, navštevovalo ju tridsať roľníkov z obidvoch obcí,
- 14.5.1954 – Vlčkovany a Vidovany sa zlučujú v jednu obec pod názvom Dubovce,
- 15.9. 1973 bolo slávnostné otvorenie novej predajne podniku Jednota,
- 1974 bola založená hudobná skupina Čvančaranka, prvýkrát vystúpila na svadbe Antona Vojtka ,
- 1975 – začatie výstavby športového areálu, bola dobudovaná trávnatá plocha na celom ihrisku, v celej obci bolo prevedené obnovenie poruchovej asfaltovej cesty,
- 1979 – začala sa výstavba domu smútku na vidovanskom cintoríne a v roku 1981 bol dostavaný,
- 1.9.1985 – do užívania bola odovzdaná novovybudovaná požiarna zbrojnica, ktorá bola pri budove Miestneho národného výboru
Kostol sv. Antona
V časti Vidovany sa nachádza kostol a obnovený tzv. Blanárovský kríž (stavaný). Kostol bol postavený v roku 1902. Vidovanskí občania tento kostol zasvätili ku cti sv. Antona.
Kostol sv. Žofie
V časti Vlčkovany sa nachádza kostol sv. Žofie, pred ním kríž a kaplnka. Výstavba kostola prebiehala v rokoch 1866 – 1868. Staviteľom kostola bol vlčkovanský rodák Zongor. Hneď po výstavbe kostola maľby prevedené neboli,kostol bol bielený len vápnom. Prvá maľba bola v roku 1905. Polovicu peňazí potrebných na výstavbu kostola dala Žofia Teraková, vdova. Preto bol kostol zasvätený ku cti sv. Žofie. Druhou polovicou prispeli občania.
Obyvatelia Vlčkovian a Vidovian v rokoch 1769 a 1869
Michal Jozefovič
Okrem cirkevných dokumentov zaznamenávajúcich približne od roku 1630 mená a dátumy narodení, sobášov a úmrtí obyvateľov Vlčkovian a Vidovian existujú aj mladšie – svetské, a to Tereziánsky urbár[1] zachytávajúci mená poddaných a ich povinnosti voči panstvu, a o sto rokov neskôr tzv. cenzus – súpis obyvateľstva k 31. 12. 1869, ich vek, zamestnanie, opis ich domu a počet chovaných zvierat.
Tereziánsky urbár
Urbár Vlčkovian[2] z 10. apríla 1769 nám podáva zoznam hláv rodín (väčšinou mužov), ich nehnuteľný majetok ako dom, polia a lúky, a ich vtedajšie daňové
povinnosti voči feudálovi – ich pánovi, na území ktorého bývali a boli mu povinní platiť dane (danky) v peniazoch, v naturáliách a/alebo manuálnou prácou, či pomocou dobytka, ak nejaký mali.[3] Richtárom bol vtedy Ján Tokoš a starším Michal Machlica. Ďalšími, ktorí tento dokument podpísali krížikmi, boli Jura Vaculík, Jura Katušák, Pavel Paníček, Jura Haluzický.
Wšecsi sme dedični (poda)ni panuw našich. Jan Tokoš Richtar Michal Machlicza Staršÿ Jura Vaczulik Jura Katušak Pawel Paniczek Jura Haluziczky Mar Riberczky Notariu
Obyvatelia Vlčkovian patrili pod troch pánov: pod holíčske panstvo (v tej dobe Františka Lotrinského, manžela cisárovnej Márie Terézie), Pavla Smrtiča (Pál Szmrtics, maď. uvádzaný ako Szmrecsany) a Juraja Šimandiho (Simandy Gyorgy). Ako uvádza záznam pod prvých dvoch patrili od nepamäti, avšak pod p. Šimandiho len tri roky, od r. 1766 na základe zmluvy (contractu). Poddaní sa vzhľadom na veľkosť majetku delili na 3 skupiny; na 1. sedliakov (zapísaní ako veční poddaní) mali dom, ornú pôdu a lúku; 2. želiarov, v súpise boli uvádzaní tiež pod menom hoferi alebo domkári, lebo mali dom a trochu poľa okolo domu a možno kúsok lúky; a 3. podželiarov, teda nádenníkov, ktorí vlastný dom ani majetok nemali a mohli žiť len zo svojej manuálnej práce. Vo Vlčkovanoch bolo vtedy 32 rodín sedliakov, 22 rodín želiarov a 3 rodiny podželiarov. Mlynár Martin Pollak, sa medzi poddanými neuvádzal, pretože bol pravdepodobne slobodným (dostatočne bohatým na to, aby nebol poddaným a povinným robotovať a dávať dávky panstvu).
Vo Vlčkovanoch boli rodiny s nasledujúcimi priezviskami: Ambruš, Bartoš, Bartúšek, Bilovský, Blanar, Bošňák, Cáfal, Čmaraďa, Fagan, Haluzický, Hlozanský, Horníček, Jozefovič, Junek, Kedrut, Kubica, Kučera, Loča, Machlica, Marinčík, Mlčúch, Nošek, Paníček, Ribecký, Šimek, Škadra, Špeta, Starý, Starych, Stehlík, Tokoš, Vaculík, Vrablec a Vrablic. Najpočetnejšie priezvisko bolo Tokoš, preto mali osoby a rodiny na rozlišovanie aj prezývky Barborák (Barborin), Katušák, Marek, Radimovský a Holíčský, alebo bližšiu lokalizáciu vedla ulice. Ako „hlavy“ rodín sú uvedené aj dve ženy, a to vdovy Junková a Kozarka.
Základom zdaňovania bola hospodárska usadlosť (jej pomerná časť), ktorá bola zložená z nehnuteľnosti, ornej pôdy a lúk. Najbohatšími sedliakmi boli Ján Marenčík a Pavel Bartúšek. Ján Marenčík vlastnil 27/32 usadlosti, 2 prešporské merice pôdy v intraviláne, 19 prešp. meríc ornej pôdy a 1 kosec lúky.[1] Druhý najbohatší Pavel Bartúšek mal 22/32 usadlosti, štvrtinu prešporskej merice v intraviláne, 15 6/32 ornej pôdy a 1,5 kosca lúky. Bolo to teda zhruba 3 – 4 hektáre pôdy a do pol hektára lúky. Zvyšných 30 sedliakov obrábalo približne po dva hektáre pôdy a kosilo 30 árovú lúku. 23 rodín nemalo žiadnu pôdu ani lúky. Sedliaci museli odpracovať približne 26 dní so záprahom alebo 52 dní ručne. Z hospodárstva museli sedliaci dávať aj naturálne dávky, a to pol siahy dreva na oheň, čo bolo približne meter kubický dreva, 3 funty (1,5 kg) priadze, pol holby (1/4 kg) masla na topenie, jedného kohúta, jedno kurča a 6 vajec.
Panstvu patril aj deviatok z úrody na poli v naturáliách. Od tohto sa mohli sedliaci vykúpiť prácou priemerne 6 dní práce so záprahom alebo dvanásť dní ručnej práce. Želiari a podželiari, ktorí nemali polia, nedávali samozrejme z úrody žiadny deviatok, keďže nemali z čoho, tí prví boli povinní odpracovať ručne 18 dní, podželiari bez domov 12 dní rukami, keďže nechovali ani ťažné zvieratá. Sedliaci a želiari okrem toho museli zaplatiť na hlavu rodiny ročný domový poplatok – cinz jeden florén.
Osady Wlčskowan Urbarska Tabula
Gmeno, a Prigmeny – meno a priezvisko
Weczny Poddany – veční poddaní
Bartušek Pav. Csaffal Guro, Junek Mar, Tokos Jano, Waczulik Guro, Marincsik Mar, Marincsik Jan. M.
Za polia pri dome nemuseli dávať deviatok, no mimo obce za jeden okruh 6 zlatých, za teľatá platila celá obec 6 zlatých, z úrody 9 prešpurských meríc, 6 funtov priadze prvým dvom pánom, 4 funty dávali poddaní pánovi Šimandimu.
Obec mala povolenú krčmu (šenk) od Michala do Vianoc, z ktorého mávali úžitok 5 – 6 zlatých, pretože ale bývala neúroda, tak sotva 2 zlaté dostati možeme. Na lúkach mávali tiež škody, keď sa potok Chvojnica vylial, časť lúk mali na vŕšku, na kterem prívaly učiňá nekedy znamenitú škodu. Dva domy boli pusté, ktoré sa v prípade potreby prenajímali za peniaze.
Ineho Obeczneho Užitku nemame gedine ze se nam Šenk od S. Michala do Wanocz Dowoluge. Z ktereho kdis bili Urodnegši Leta precsa 5. nebo 6. Zlatich dostawali sme, wcšil ale pre Neurodu wina sotwa 2. Zlate dostati možeme. Škodi mame na Lukach našich, kdis potok Chwognicsa rečseni wilege, ano ÿ Stranka Roli našich ge nawršku na kterem Priwali Znamenitu nekedi Škodu ucšina.
Vidovanskí obyvatelia patrili pod dve panstvá;[5] holíčske a barónku Pongrácovú; v obci bolo 19 rodín sedliakov, 12 želiarov a jedna podželiarska rodina. Išlo o tieto priezviská: Baláš, Baránek, Blaha, Habala, Hajduch, Hrnek, Jašek, Krajcer, Kovar, Mach, Masarik, Matúš, Nosek, Pajpach, Rezucha, Sadil, Šenkerík, Škadra, Sloboda, Trávníček, Vrablic a Vojáček. Aj tu boli dve vdovy, a to Hucova a Vidlarka.
Vo Vidovanoch mala obec tiež povolenú krčmu od Michala (29.9.) do Vianoc, z ktorej mali výnos 2 zlaté. Sťažovali sa na škody, ktoré skrz časté prívaly v lúkách i rolách našich največích trpíme. Sú tu vymenované názvy polí a koľko sa vyseje do Rola nade mlinom rečeného, do Díla predního po celej štvrti, do prostredního, do Velkého díla, do Padelku, do Zadního díla, do Breztovičného pola, do Záhumeničného padelka, do Záhumenice, do Ílú prednych, do Ílú prostrednych, Kučovanek prednych, Úzkych kučovanek, do Nivek, do Beztovičnych dílú, Brestovičnych padelkú, do Rola pod vinohrady véščanského rečeného, do Díla podvinohradního, do Širokych honú, do Podvčelnice, do Dilú dlhych, do Nivky a do Fléčku. Obecné lúky s rozlohou dvoch koscov sa kosili aj na otavu.
Čo sa týka poplatkov a dávok, tak holíčskemu panstvu dávali polovičný deviatok na snopoch, pani barónke Pongrácovej ale žiadny deviatok nedávali. Okrem toho dávali holíčskemu panstvu 7 zlatých 50 grajciarov, husárskeho ovsa štvrtinu a osminu. Pani barónke dávali 3 zlaté 30 grajciarov a jeden a pol husárskej merice ovsa, dve sliepky a 12 vajec. Nachádzalo sa tam 7 pustých domov, z ktorých sa prenajímali štyri, zvyšné tri mali šenkér, páleník a vincúr panský, které ale od deviti rokú skrz podanych skrze nemožnost nechané jsú.
Súpis vo Vidovanoch bol spísaný 22 júla 1769, mal byť „podpísaný krížikmi“ a opatrený pečiatkou.[6] Za obec ho podpísali: Jan Hrnek – richtár, Jura Matúš – starší, Jan Blaha, Jan Baláš, Martin Baránek.
Nad predepsanich Dewet Punctow nam predloženich Ottazek ze gsme gako predepsano gest odpowidalÿ, wiznawame: a Podpisem našim ruku wlastny urobenima Krizÿ, ano ÿ Pečzatku Dediny našeg potwrzugeme Actum Vidovan di 22 Julÿ 1769.
Súpis obyvateľstva 1869
O sto rokov neskôr po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní máme k dispozícii už kompletný súpis domov, hospodárskych budov, osôb a väčších chovaných zvierat aj vo Vlčkovanoch, aj Vidovanoch. Vo Vlčkovanoch[7] bolo 77 čísel domov, ďalších 22 domov sa postavilo medzi nimi a patrilo pod vyššie číslo domu, jeden dom nebol obývaný, no jeden dom mal dve čísla 15 a 16.
K 31.12.1869 bývalo vo Vlčkovanoch 456 osôb, z toho 241 žien, 215 mužov. Okrem toho odtiaľ pochádzalo ďalších 28 osôb, z ktorých sa dvaja učili vo Viedni, jeden v Holíči a 20 bolo v službe (z toho dvaja vo Viedni). 10 najfrekventovanejších priezvisk tvorilo takmer 50% obyvateľov, boli to priezviská Tokoš (65 osôb – 14%), Polák (29 osôb – 6%), Junek, Cáfal, Machlica, Paníček, Jozefovič, Mlčúch, Sloboda a Starych.
Väčšina obyvateľov bola rímsko-katolíckeho vierovyznania, zvyšok – 19 osôb bolo židovského náboženstva. Okrem slobodných, ženatých, vydatých a ovdovených osôb bola aj jedna žena odlúčená. Zo zdravotných hendikepov sa uvádzajú chromý, temná, na rozume pomätený, na údy krivý. Žili tam ajdvaja žobráci, ktorých „povolanie“ alebo spôsob živobytia zapisovateľ neskôr opravil na žije z almužny. U osôb v produktívnom veku sa uvádza najčastejšie povolanie rolník, u žien domáci hospodiň, u mladších osôb pomocník/pomocnica v gazdovstve, nádeník/nádenička, sluha/slúžka. V prípade vojny bolo možné nasadiť 15 mužov, v poznámke je uvedené obecný vojak na Urlaube 72. inf. Regiment, alebo honvéd (domobranca) od 57 batalionu. O ľudí v staršom veku sa starali príbuzní, v súpise preto býva uvedené, že žijú z výminku.
Špecifické ženské povolania vykonávala vo Viedni Anna Špetová, bola dojka a vo Vlčkovanoch len 12-ročná Terézia Škubová z Vidovian bola u mlynára Zedeka ako služebná chúva a starala sa o 4 deti: 3 dievčatá do 6 rokov a práve narodeného syna Ignáca, pomenovanom po otcovi. Mlynár aj jeho manželka pochádzali z Moravy od Olomouca a mlyn s č. domu 38 mali prenajatý – v árende. Za tovariša mali 17-ročného Jozefa Prstka z Radošoviec, ktorý bol tiež z mlynárskej rodiny. O 4 roky si zobral dcéru mlynára z Oreského Máriu Gruberovú.
V dome číslo 46 bývala krajčírka – švajdlena so svojimi rodičmi, boli židia. Ich ďalšie deti boli v službe; syn na Morave, dcéry v Šaštíne a Kopčanoch. Vedľa nich býval vtedy 36-ročný učiteľ Antal Lullay pôvodom zo Skalice, ktorý aj robil súpis osôb. Jeho manželka bola zo Senice, ich prvorodená dcéra sa narodila ešte v Mokrom Háji, no zomrela ako 5-ročná na angínu. Pravdepodobne ho tesne pred rokom 1866 preložili do Vlčkovian, lebo tu sa im už narodil syn Ján. Podučiteľ Lullay prispieval k tomu, že podľa súpisu vedelo 43 ľudí čítať, ďalších 74 vedelo aj čítať aj písať. Viedol školu, v ktorej bolo 29 žiakov (v súpise mali uvedení školák, školáčka).
V dome č. 53 býval čerstvo ženatý 23-ročný šuster Jozef Móro z Holíča. Jeho otec vtedy už nežil a hoci bol urodzeného rodu, zobral si za manželku sedliačku 16-ročnú Máriu Lukáčíkovú z Prietržky. Jeho vzdialená príbuzná bola Anna Töröková (nar. 1797), ktorá sa vydala do Kuklova. Pravdepodobne Anna bola tou bohatou vdovou, ktorá dala polovicu peňazí na výstavbu kostola sv. Žofie, s vtedajším radošovským farárom Jánom Mastíkom sa mohla poznať zo Šaštína, kde pôsobil 9 rokov ako kaplán, v čase keď sa narodila jej vnučka Alžbeta Žofia. Krstné meno Žofia nebolo až také časté, no vdova Anna ho mohla prijať ako birmovné meno, o čom však nemáme záznam. Inú Žofiu v ich príbuzenstve som nenašiel.
K zámožnejším a urodzeným (nobiles) sa rátala tiež 69-ročná Alžbeta Matulayová z Radošoviec, ktorá bývala vo Vlčkovanoch so svojimi dvomi dcérami; mali aj sluhu z Dojča, lebo chovali 1 kravu, 2 teľatá, dve kobyly, jedno žriebä a 6 ošípaných. Jej muž bol radní učitel a býval v Radošovciach s dalšími 4 deťmi. Ich syn bol neskôr učiteľom a organistom v Radošovciach.
V predposlednom dome býval 26-ročný kováčsky majster Končitík – ku Krížom sa priženil z moravského Strání a mal aj dvoch tovarišov, jedného z Tešic a druhého z Radošoviec. Vedľa neho č. d. 75 býval tovariš ševčovský Martin Hrušecký, ktorý mal za zaťa murárskeho tovariša, šaštínskeho rodáka Jozefa Zongora, tento ako 34-ročný staval kostol sv. Žofie. Rodina Hrušeckých bola z tých majetnejších, ich dcéra slúžila vo Viedni a dvaja synovia sa tam učili nejakému remeslu. V poslednom dome s číslom 77 býval 78-ročný obecný pastier Ján Halabrida s manželkou a 13-ročným vnukom.
V obci sa chovalo 101 kráv, 21 teliat, 15 volov a jeden býk. Niektorí, hlavne chudobnejší chovali kozy; v obci bolo 14 kôz. Ovce chovali dve rodiny, šenkár Glück ich mal 6 a 24-ročný sedliak Pavol Sloboda – honvéd mal 8 oviec a dvoch žrebcov. Chovali sa len ľahké kone: 7 kobýl, 7 žrebcov a jedno žriebä. Na mäso sa chovalo 88 ošípaných, na med včely, 13 úľov mali 3 chovatelia (Junek, Bayer, Polák).
Vo Vlčkovanoch boli dve krčmy, vlastnili ju dvaja židia, Franz Glück a Jann Glück, ten starší sa narodil v r. 1820, mladší 1838, pravdepodobne išlo o otca a syna. Obidvaja sa v obci aj narodili, je teda pravdepodobné, že živnosť prechádzala z otca na syna. Každý z krčmárov mal služební dívku, tieto mali 14 a 15 rokov.
K 31. decembru 1869 mali Vidovany[8] 53 čísel domov, 5 domov bolo bez čísel. 6 domov nebolo obývaných (pusté, prázné). Žilo tu 242 osôb, okrem nich sa uvádza 20 osôb, ktoré tu nebývali – boli v službe, z toho 8 slúžilo v Rakúsku. Najfrekventovanejšími priezviskami boli Vrablic, Matúš (po 13 osôb), Tokoš, Baránek, Hrnek, Balážik, Pajpach, Štepanovský, Sloboda, Mach, Mihál a Dobeš.
Zo zdravotného hľadiska sú tu uvedené stavy ako celiste nezdravý, chromý, hluchý, sprostý, na rozum chybný, na údy stroskotaný, slepý. V obci bol iba jeden vojak – honvéd na Urlaube, 19-ročný Martin Balážik. Všetci obyvatelia boli rímsko-katolíckeho vierovyznania, okrem 9 židov; 2 židovky viedli krčmu na čísle domu 6, dve žili z almužny a jedna 45-ročná žena na č. d. 18 žila spolu so 4 deťmi do 7 rokov. Jej manžel a ďalších 5 starších detí bolo v službe, syn v Prusku, tri dcéry s otcom vo Viedni a jedna v Sobotišti. Dokopy sa vo Vidovanoch chovalo 44 kráv, 44 ošípaných, 25 teliat, 5 kôz, 4 kone a 27 volov.
Pri potoku bolo číslo jeden, bývali tam dve rodiny panských sluhov (juhásov)holíčskeho panstva – pastierov. Georg Šefer s manželkou pochádzali z Rakúska, mali do 50 rokov, ich dcéra slúžila v Hornom Rakúsku. Druhý pastier, 35-ročný Štefan Tokoš pochádzal z Vlčkovian. Starali sa o kravu, teľa, prasa, 16 volov a 350 oviec. Na čísle 4 býval 84-ročný Pavel Miča, ktorý ako jediný vo Vidovanoch choval včely, mal 5 úľov.
Na čísle 20 býval 28-ročný tkáč – kadlec Jozef Suchánek, pochádzal z Moravy – Malej Lhoty a mal učňa, ženinho príbuzného 17-ročného Jána Tokoša z Vlčkovian. Druhý kadlec, 67-ročný Kobliha sa sem priženil z Přerova, po smrti prvej ženy si zobral druhú z Moravy, ani s jednou ženou nemal potomkov. Za učňa mal vtedy Jána Šuleka z Radošoviec. Obaja tkáči a ich manželky vedeli čítať i písať.
Na čísle 28 býval v domčeku s jednou izbou a kuchyňou 27-ročný Ondrej Fiala so svojou mamou, žili z almužny, no Ondrej sa snažil živiť ako handerlák, čo by bolo dnes niečo také ako second-hand, obchodoval s noseným oblečením, len s tým rozdielom, že tie odevy nosil na chrbte alebo vozil na nejakom vozíku, aký si mohol vtedy na svoju dobu a chudobné pomery zaobstarať. Vtedy sa šaty aj topánky nosili, kým sa úplne nezodrali, dokonca ani po zomrelých sa nevyhadzovali, ale dedili.
Číslo domu 38 mal 47-ročný kováč Juraj Kríž, kde býval s manželkou a tromi dcérami, oproti ostatným rodinám mal až dve izby na bývanie, v jednej miestnosti mal vyhňu.
V dome č. 45 bývala Zuzana Škubová so svojimi dvomi deťmi. Pred tromi rokmi v auguste 1866 začala cholera, počas ktorej zomrela jej 4-ročná dcéra, v októbri ako posledný z farnosti zomrel aj jej 40 ročný manžel. O osem mesiacov porodila syna, ktorý jej po 2 týždňoch zomrel, lebo bol slabý. Popritom musela živiť a starať sa o 12-ročného syna a dve dcéry, 9- a 4-ročné. Jej syn si už o tri roky musel zarábať ako nádenník a Terézia ako12-ročná slúžila u mlynára vo Vlčkovanoch. Vydávala sa na svoju dobu neskoro, až ako 24-ročná a brala si 36-ročného vdovca – tkáča Františka Hrbatého z Moravy.[9] Jeho prvá manželka Anna pochádzajúca z Moravy bola sama vdova po vidovanskom kadlecovi Francovi Koblihovi, ktorý si ju bral v 47 rokoch a bol od nej o 23 rokov starší.
Vo Vidovanoch bol tiež mlyn, mal číslo 47, býval v ňom 42-ročný mlynár Štefan Marek, ktorý zároveň robil súpis osôb a majetku. Za tovariša mal príbuzného 20-ročného Mikuláša Binovského z Trnavy. Z Radošoviec mal 18-ročného Štefana Poláka ako kočiša. Mali aj slúžku z Oreského a starali sa o 6-ročnú príbuznú z Bukovca.
V dome č. 51 býval 46-ročný Ján Šulc, ktorý sa okrem svojich dvoch detí staral aj o 9-ročného najdúcha (findelkind) Ludvika z Viedne. Zrejme už po 150 rokoch nebude možné zistiť, ako si opusteného chlapca z Viedne osvojil.
Deti zomierali najčastejšie na kiahne (aj 16-roční), angínu a slabosť. Najviac ich zomieralo do šiestich rokov. U dospelých a starých sa vyskytovali bežne týfus, podvýživa, tuberkulóza, horúčka a vodnatieľka. Niektorí sa dožívali aj nad 80 rokov, napr. Eva Paníčková 98 rokov.[10] V roku 1866, tri roky pred týmto súpisom obyvateľstva, bola cholera. Trvala síce len 3 mesiace, ale iba za august na ňu zomrelo vo farnosti Radošovce 120 ľudí, pričom za celý rok zomrelo 251 ľudí; od januára do júla však 53 osôb. Na porovnanie, rok predtým zomreli v auguste šiesti, dva roky predtým iba piati.
Od tohto sčítania ľudu prešlo už 150 rokov, 15-krát prebehlo riadne sčítanie a dvakrát mimoriadne (pred 2. sv. vojnou a po nej). Súčasné otázky sa netýkajú už len počtu izieb a ich využitia, ale zisťuje sa aj vybavenie bytu, jeho konštrukcia, spôsob vykurovania a otázka, či vedia osoby v domácnosti iba čítať alebo aj písať, vyvolá dnes na tvári možno aj úsmev. Tento rok sa bude opäť konať sčítanie obyvateľov. Sčítanie domov a bytov budú robiť obce bez účasti obyvateľov. Samotné sčítanie obyvateľov však bude prebiehať výlučne elektronicky a každý ho bude musieť robiť sám alebo s asistenciou. Tento cenzus poskytne komplexnejšie údaje ako vyššie uvedený z roku 1869, no práve ním pred 150 rokmi boli položené základy moderného sčítania obyvateľstva na našom území.[11]
[1] https://www.geni.sk/tereziansky-urbar/ J. Snopek, publikované 21.5.2010. Bol písaný tlačeným švabachom a písaným novogotickým písmom, http://genealogie.nka.cz/?page_id=191
[2] https://archives.hungaricana.hu/en/urberi/nyitra-vlecskovan/
[3] Širšie o histórii k tejto téme pozri článok T. Cimermana. https://www.malachovo.sk/news/postavenie-obyvatelov-malachova-vo-svetle-urbarskej-regulacie-marie-terezie/ T. Cimerman, publikované 17.04.2014 20:38[4] jedna prešp. merica mala od 18 – 21 árov, kosec od 28 – 43 árov
[5] https://archives.hungaricana.hu/en/urberi/nyitra-vidovan/
[6] Ale akovidieť na dokumente, pečiatku už nevidno a krížikmi to notár zabudol dať na podpis.
https://www.scitanie.sk/o-scitani/historia-scitania-v-sr-1918-2021