Chotárne názvy Duboviec
Michal Jozefovič
Chotárnymi názvami rozumieme mená polí, vinohradov, lúk, potokov, riek, rybníkov, lesov… Ich základnou vlastnosťou je zviazanosť názvu s terénom a spolu s poľnohospodárskou terminológiou patria k najstaršej vrstve slovnej zásoby. Niektoré chotárne názvy severného Záhoria sú zaznamenané už v najstarších listinách a listoch (napr. v darovacích listinách Ondreja II. či Žigmunda Luxemburského), no systematickejšie zápisy nájdeme až v katastrálnych mapách a pozemkových knihách, ktoré sú vedené od konca 19. storočia. Názvy, ktoré na prvý pohľad pokladáme za nezrozumiteľné, neslovenské – neslovanské, nemusia mať svoj pôvod v niektorom cudzom jazyku. Tvary a významy týchto vlastných mien, hoci nie sú obsiahnuté v spisovnom jazyku, môžu byť zachované v inom slovenskom či slovanskom nárečí alebo jazyku.
Jedno územie sa môže nazývať aj viacerými menami. Najčastejšie to súvisí so zmenou charakteru objektu (napr. lúky na pole), jeho zánikom alebo jeho odlišným generačným vnímaním. Najstaršia generácia pomenúva istý objekt inak ako stredná generácia a najmladšia generácia by chotárny názov ani k danému územiu nevedela priradiť, lebo ho ani nepozná. Strata vzťahu k pôde a hlavne nepoužívanie chotárnych názvov v komunikácii spôsobuje ich hláskovú a lexikálnu variantnosť, napr.: Hošinki – Huošinki, Štamfláti – Štamfláki, Lackúf uas – Rackúf uas – Uackovich uas (príklady z Duboviec). Do začiatku kolektivizácie však patrili chotárne názvy k relatívne nemenným a stabilným častiam miestneho názvoslovia. Po preoraní medzí a zlučovaní jednotlivých políčok do veľkých honov a lánov sa začalo meniť i toto názvoslovie.
V nasledovnom uvádzam chotárne názvy Vlčkovian z r. 1913, odpisujem ich v pôvodnom (maďarskom) pravopise: Dili od Mocsidlan, Dili v rakovem Lázi, Dolni Dubnik, Hlavini, Hlavne dili, Horni Dubnik – Hrabina, Hostaki pod osztrim vrchem, Hostaki u Dubnika, Chmelini, Chraszta, Chvojnicza patak, Klcsovaniszka, Kruhi, Liszini, Luki, Motuze, Nyifki Adamovszke, Nyifki pri motuzoch, Osztri Vrch, Padelki za humnama a zelnicze, Padelki za mlynem, Paszeki, Puszte vcselinki, Rubanice, Stamfláki, Vinohradi pri Dubniku, Vinohradi sztara hora, Vinohradi v Chrasztach, Vratisov, Za sztaru horu, Zahumne pole, Zelnicze pri lukach.
Chotárne názvy Vidovian z r. 1911 uvádzam rovnako v pôvodnom pravopise: Barina, Bresztovicsne dili, Bresztovicsne hadelki (!), Csupi a grefti, Dili od lúk, Haje pánszké, Hrube dili, Chraszta, Chvojnicza patak, Malomárok, Nove vinohradi, Nyivi pánszké, Podolki, Sztare hori, Sztare vinohradi, Sztare vinohradi, Vinohradne szpodki, Zadne lúki, Zahumenice, Zbitki od Vlcskovan.
Zo starých zápisov môžeme určiť jazyk danej oblasti (i pisára), starú praslovanskú a neslovanskú lexiku a iné.
Nárečové slová. Za nárečové slová považujeme najmä také, ktoré obsahujú fonologické a morfologické javy. V uvedených chotárnych názvoch sú nimi: 1. neprítomnosť dvojhlásky v názvoch: Dili od Mocsidlan, 2. prípona -em v lokáli j. č. prídavných mien: Dili v rakovem Lázi, 3. prípona -em v inštrumentáli j. č. mužských podstatných mien: Hostaki pod osztrim vrchem, Padelki za mlynem, 4. prípona -ú v inštrumentáli j. č. ženského rodu: Za sztaru horu, 5. prípona -ama v inštrumentáli mn. č.: Padelki za humnama a zelnicze.
Vplyvom normy pisára, resp. osoby, ktorá diktovala, boli zapísané i také názvy, ktoré nie sú z hľadiska nárečia domáce. K takýmto zaraďujem Klcsovaniska; v tomto názve nájdeme až dva nedomáce javy: v nárečí nie je slabičné l, ani prípona -isko. Názov bol pravdepodobne zrekonštruovaný na základe súčasného názvu Kučovanki, ktorý ešte poznajú starší obyvatelia obce. Zapisovateľ považoval názov za „príliš nárečový“, preto ho slovotvorne upravil. Maďarčina sa okrem pravopisu prejavila tiež v názvoch Chvojnicza patak a Malomárok (*Mlinskí járek), ktorým tiekla voda na mlyn. Môže tu ale ísť i o preklad neuvedeného chotárneho názvu Lamfešti. Existovali by tu tak paralelne pre jeden jarok (dva) tri názvy; takýto stav je známy najmä z dvojjazyčného pohraničného územia.
Lexika. Slová ako laz, lysý a motúz sa už v rozhovore v nárečí bežne nepoužívajú, ale lexika chotárnych názvov nám ich existenciu zachovala. Názov Hostaki označoval pôdu chudobnejších ľudí, Grefti boli vinohrady. Horni Dubnik – Hrabina, Bresztovicsne dili zachovávajú mená pôvodných porastov, ktoré sa vyrúbaním – klčovaním (porovnaj vyššie uvedené názvy Rúbanňice, Kučovanki) zmenili na ornú pôdu. Rovnako zväčšovaním ornej pôdy pribúdali k Starým horám i Nové hory a popri Starých vinohradoch sa založili i Nové vinohrady. Nemecké (a popri ňom i židovské) osídlenie zanechalo v chotárnom názvosloví tiež svoje stopy. Chotárny názov Stamfláki vznikol podľa nášho názoru z nemeckých slov stampfen a Lager; mohlo by tu ísť o miesto – táborisko, na ktorom sa udupala pôda. Túto domnienku môže potvrdiť alebo vyvrátiť archeologický výskum. Nemecký názov Lamfešti (Land, festen – spevniť) dokumentuje spevnené brehy, ktorými tiekla voda (na mlynské kolo), ide, samozrejme, o umelo vytvorené koryto; pretože muselo byť čisté, nesmela sa doň zvážať hlina.
Uvedené zápisy chotárnych názvov slúžia ako východisko na porovnanie so súčasným stavom (môžeme zistiť zmeny v pomenúvaní, zánik názvov, resp. ich neuvedenie v mape). Na základe rozhovorov s dubovskými (vlčkovanskými a vidovanskými) pamätníkmi som zrekonštruoval nasledujúce chotárne názvoslovie; všetky názvy sú zapísané v nárečí:
Brestovice, Drahi (cesta, ktorú vyšliapal statok idúci na pastvu, stopa po kolesách od voza alebo od dobytka; HSSJ I., s. 309), Drapini, Dubina (les), Dzíle od Močiduan (časť poľa; HSSJ I., s. 251), Fčelinki, Hlini (mazľavá jemná hornina, tehliarsky a hrnčiarsky materiál; HSSJ I., s. 411), Huošinki (od apelatíva hloh), Huavini, Hrabina (les), Chmelíni, Kouonebesí, Kraj hája, Krúhi, Kubíkovich stráň (Kubík – priezvisko majiteľa; stráň – časť vrchu spadajúca do roviny, svah; HSSJ V., s. 496), Kučovanki (porov. klčovať), Lamfešti (časť mlynského náhonu; HSSJ II.), Účka, Uisini, Úki, Malé tále, Mezi vímoui, Mezidolíňí, Močáre, Ňifki (pozemok vhodný na obrábanie; HSSJ II., s. 600), Nové hori, Obecňice, Ohrátki (ohradené priestranstvo, pole; HSSJ III., s. 253), Ostré vrchi, Otrčhora, Padzeuki (diel poľa alebo lúky vzniknutý rozdelením väčšieho celku; HSSJ III., s. 446), Padzeuki od Močiduan, Panské háje (les), Paseki (miesto s vysekaným porastom, rúbanisko; HSSJ III., s. 479), Paše (miesto, kde sa pasie dobytok; HSSJ III., s. 483), Podbrezová, Podouek (rovina, kraj pod vrchmi; HSSJ III., s. 602), Predňí dziu, Prídanki, Rackúf (Lackúf i Lackovich) uas (laz – pozemok získaný vyklčovaním lesa; HSSJ I., s. 200), Rúbaňice, Spotki pod vinohradama, Staré hori, Stríblné, Šebestofskí dziu, Šrčák (prameň), Štamfláti, U Kadúpka (kadlub – veľká nádoba, obyčajne z dutého alebo vydlabaného kmeňa; HSSJ II., s. 10), U kríža, Velké tále (z nemeckého Teil) s variantom Hrubí tál, Vidovanské dzíle, Vidovanské chrasca (chrastie – krovie, kroviny; HSSJ I., s. 477), Vidovanskí potok, Vidovanské úki, Vidovanské vinohradi, Vlčkovanské chrasca, Vlčkovanskí potok, Vlčkovanské úki, Zadňí dziu, Záhuaví, Záhumeňice.
Dnes dubovskí pamätníci už nepoznajú popri viacerých chotárnych názvoch ani Vratišov, ktorý je na mape z r. 1913 ešte zachytený. V tomto prípade by mohlo ísť o zaniknutú osadu, no nevylučujem ani pomenovanie miesta pred kopcom, od ktorého sa vracia späť do dediny, porov. nárečový tvar vrácíš. Prípona -ov môže však naznačovať i sídelný charakter, porov. Radimov, Chropov, Lopašov. Dôkaz, či ide o zaniknutú obec môže potvrdiť alebo vyvrátiť archeologický výskum, rovnako ako pri názve Stamfláki, ktoré ležia z druhej strany potoka (por. Jozefovič, 2005). Z ústneho podania som sa dozvedel tiež viaceré názvy napr. Drahi, Hlini, Huošinki, Paše, Šrčák, Stríblné, U kadúpka (por. kadlub, kadúbek), ktoré na mape nie sú zaznačené. Vplyvom expresívnosti názvu sa zrejme do mapy nezapisovali, resp. boli premenované názvy Hrubí tál, Otrčhora, Kouonebesí (vyššie položené pole), Drapiny (malé pole, porov. zdrap). Z uvedených dôvodov je potrebné dopĺňať chotárne názvy v rozhovoroch s pamätníkmi, konfrontovať staré a novozistené názvy; čím môžeme sledovať dynamiku v pomenúvaní.
Chotárne názvy patria k tej časti vlastných mien, ktorých motivácia býva najpriezračnejšia, aby bola možná bezpečná identifikácia a lokalizácia daného územia; názvy preto odrážajú pôvodný vzhľad terénu, druh porastu, jeho rozlohu, polohu, lokalizáciu, meno majiteľa a i.