gototopgototop

loga program ERDF1 web

loga program ERDF2 web

havlik webbanner

Choosing web hosting is always a challenge, please consider this hostmonster review and greengeeks review.

 

Dubovce uprostred 20. storočia

 

Vladimír Petrovič /historik/

 

Z príspevku „ Dubovce uprostred 20 storočia“, ktorý odznel na Konferencii  venovanej Jankovi Havlíkovi

Obe obce, ako Vlčkovany, tak aj Vidovany ležia  vo veľmi frekventovane historickej oblasti, ktorá vďaka geograficko – prírodným danostiam bola osídlená od neolitu.

O oboch týchto obciach je prvá zmienka v donačnej listine kráľa Žigmunda z r. 1392, ktorou daroval holíčske panstvo vrátane obcí Vidovany a Vlčkovany uhorskému veľmožovi Stiborovi zo Stiboríc. Nová éra nastáva v roku 1918 vznikom Československa. Táto historická udalosť znamenala veľkú kvalitatívnu zmenu. Napriek tomu, že v obecnej kronike zostala nepovšimnutá, predsa len vznik Československa /síce zatienený prvou svetovou vojnou , ktorá si vyžiadala životy 12 obyvateľov oboch obcí / o Vlčkovanoch priniesol nádej, že bude lepšie. To sa odrazilo i v roku 1919, kedy len v období fašiangov bolo vo Vlčkovanoch 23 svadieb.

Väčšina obyvateľstva, vyše 80% sa zaoberala poľnohospodárstvom. V 20. rokoch 20.storočia nastupuje technika. Objavujú sa prvé mláťačky, prvé sejačky ako aj iné stroje. Mlynár Štefan Prstek prináša do obce prvý bicykel  v r. 1923 aj prvé rádio.

V roku 1925 bola založená Telovýchovná jednota Orol, ktorá po celé obdobie Československej republiky aktívne fungovala, a ktorá okrem športu nacvičovala a prezentovala divadelné vystúpenia. Divadelné predstavenia sa odohrávali v hostinci u Pollákov alebo u Slobodov. Kultúrny vplyv tejto TJ sa odrazil aj v tom, že v roku 1927 kúpila nové rádio, ktoré do vlčkovianskej školy chodili po večeroch počúvať obyvatelia oboch obcí. V roku 1931 zakúpila TJ koženú loptu a možno povedať, že od tej doby sa datujú aj prvé futbalové kroky tejto TJ. V roku 1927 uzavrela obec Vidovany zmluvu so štátom, ktorú za obec podpísal starosta Tomáš Sloboda a ktorú na svojich zasadaniach schválilo OZ. Na základe uznesení zriadilo Ministerstvo školstva výnosom z 1.11. 1925 v obci Vidovany  jednotriednu štátnu školu. Na prelome dvadsiatych rokov do života obcí citeľne zasiahla Svetová hospodárska kríza 1929- 1932. Významnou udalosťou pre obec je vysvätenie vlčkovianskeho rodáka Františka Suchánka za kňaza 20.12. 1930 v Ríme a jeho primičná svätá omša vo Vlčkovanoch v r 1931.

 

V rokoch 1931 a 1932 vrcholí hospodárska kríza a pre mnohé rodiny to znamená i stratu majetku v exekúciách. mnohí odchádzajú za prácou do okolitých miest, ale sú aj takí, ktorí sa rozhodnú odísť za more. Tí, čo zostali si privyrábali napríklad na ťažbe dreva vo Vieske.

 

Tridsiate roky 20. stor. najmä ich druhá polovica, boli o trochu lepšie, čo sa týka pracovných príležitostí. Robotníci z obidvoch obcí sa v roku 1937 zúčastnili stavby kasární v Senici a neskôr pracovali na stavbe cesty Radošovce – Senica.

 

Súperenie dvoch najsilnejších politických strán – HSĽS a Republikánskej strany zemedelského a malorolnického ľudu pokračovalo koncom 30. rokov tak, že agrárnici mali navrch vo Vidovanoch a hlinkovci voVlčkovanoch. Toto súperenie ukončil vznik Slovenského štátu a politika jednej strany – HSĽS. Vlčkovianski a Vidovianski gazdovia využili blízkosť Protektorátu a jeho veľký dopyt po potravinách. Gazdovia do Hodonína pašovali najmä bravčové mäso a masť, kde ich výhodne predávali.

 

V roku 1942 boli v oboch obciach postavené drevené mosty cez Chvojnicu.

 

S nastávajúcou druhou Svetovou vojnou sa život vo Vlčkovanoch niesol v pokojnom duchu. V tom čase, v roku 1943, odchádza Janko Havlík, vtedy už skalický gymnazista, z rodného kraja, pokračovať v štúdiách do Banskej Bystrice.

 

Pokiaľ ide o mobilizáciu, Druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania sa zúčastnilo, sa zúčastnilo niekoľko obyvateľov Vidovian a Vlčkovian. Obe obce prežili bez väčších strát aj prechod frontu v roku 1945. Po oslobodení sa v oboch obciach vytvárajú Miestne národné výbory.

 

Povojnový život bol veľmi ťažký. Na ľudí doľahla veľká drahota, pričom predpísané poľnohospodárske výrobky, ktoré roľníci  museli dodávať štátu, úrady vyplácali v cene, ktorá vôbec nekorešpondovala s cenou trhovou. V roku 1947 postihlo roľníkov veľké sucho. V tomto období sa zavŕšila elektrifikácia oboch obcí.

 

Po vojne sa v obci etablovali dve strany, a to Demokratická strana, kde sa združovali väčšinou roľníci a Komunistické strana, kde mali väčšinu robotníci.

 

Dubovce vznikli zlúčením dvoch samostatných obcí

Dubovce vznikli v r. 1954 zlúčením obcí Vlčkovany a Vidovany. Obec je pomenovaná podľa dubového lesa; vo Vlčkovanoch je chotárny názov Dubník. Prípona –ovce je analogicky utvorená podľa názvu susedných Radošoviec. Názvy obcí s rovnakou topolexémou: Dubová, Dubovany, Dubové, Dubovec.

            Vidovany (1392 Wydowan, 1452 Wydowan, 1553 Widuan, 1556 Vydowen, 1773 Widowany). Po rozčlenení na Vid-ov-any považujem ojkonymum za motivované vlastným menom Vít (sv. Vít) z nasledovných dôvodov: v katastri Viesky (dnes časť Radošoviec) je kopec s kaplnkou sv. Víta, pod ktorým pramení potok, ktorý preteká Vidovanmi, v erbe obce zo 17. storočia sa nachádza lev, čo je jedným z atribútov sv. Víta (Jozefovič 2004, s. 21–22). R. Krajčovič odvodzuje názov obce od privlastňovacieho mena Vidov (dvor, majetok a pod.), utvoreného od propria Vid, Vido, čo je ľudová forma mena Vít, Víto.

            Vlčkovany (1392 Wolchkfalwa, 1452 Wulczkowan, 1532 Wylchkowany, 1773 Vlcžkowany). Názov obce je motivovaný apelatívom vlk, alternáciou na vlčk-; podobne sú motivované aj anojkonymá (chotárne názvy) Vlčí dol v katastri obce Radošovce a Na vlčích jamách v katastri obce Unín; apelatívum vlk bolo motivantom aj v názvoch nasledovných slovenských obcí: Vlky, Vlkovce, Vlčkovce, Vlčany. V maďarskom preklade obce Farkashely z r. 1913 je tiež chápaná súvislosť s vlkom. R. Krajčovič odvodzuje názov obce od obyvateľského mena Vlčkované, a to od privlastňovacieho mena Vlčkov (dvor, majetok) z propria Vlček

/ historický popis poskytol Michal Jozefovič/

dubovce zapis 1452 Historické zápisy Vlčkovany a Vidovany z. r. 1452

 V 17.  storočí počas protihabsburských povstaní a tureckých vojen tiahli tadiaľto cisárske, kurucké a turecké vojská, v roku 1812 ruské vojská a v roku 1866 vojská pruské.. Za pruskej vojny v obci vypukol mor a denne zomieralo niekoľko obyvateľov. Z toho dôvodu bol vo Vidovanoch v roku 1866 založený cintorín, ktorý je tu doposiaľ. / Na vlčkovanskom cintoríne miesto nestačilo/.

 

 

 

Chotárne názvy Duboviec

 Michal Jozefovič 

Chotárnymi názvami rozumieme mená polí, vinohradov, lúk, potokov, riek, rybníkov, lesov... Ich základnou vlastnosťou je zviazanosť názvu s terénom a spolu s poľnohospodárskou terminológiou patria k najstaršej vrstve slovnej zásoby. Niektoré chotárne názvy severného Záhoria sú zaznamenané už v najstarších listinách a listoch (napr. v darovacích listinách Ondreja II. či Žigmunda Luxemburského), no systematickejšie zápisy nájdeme až v katastrálnych mapách a pozemkových knihách, ktoré sú vedené od konca 19. storočia. Názvy, ktoré na prvý pohľad pokladáme za nezrozumiteľné, neslovenské – neslovanské, nemusia mať svoj pôvod v niektorom cudzom jazyku. Tvary a významy týchto vlastných mien, hoci nie sú obsiahnuté v spisovnom jazyku, môžu byť zachované v inom slovenskom či slovanskom nárečí alebo jazyku.

 Jedno územie sa môže nazývať aj viacerými menami. Najčastejšie to súvisí so zmenou charakteru objektu (napr. lúky na pole), jeho zánikom alebo jeho odlišným generačným vnímaním. Najstaršia generácia pomenúva istý objekt inak ako stredná generácia a najmladšia generácia by chotárny názov ani k danému územiu nevedela priradiť, lebo ho ani nepozná. Strata vzťahu k pôde a hlavne nepoužívanie chotárnych názvov v komunikácii spôsobuje ich hláskovú a lexikálnu variantnosť, napr.: Hošinki – Huošinki, Štamfláti – Štamfláki, Lackúf uas – Rackúf uas – Uackovich uas (príklady z Duboviec). Do začiatku kolektivizácie však patrili chotárne názvy k relatívne nemenným a stabilným častiam miestneho názvoslovia. Po preoraní medzí a zlučovaní jednotlivých políčok do veľkých honov a lánov sa začalo meniť i toto názvoslovie. 

V nasledovnom uvádzam chotárne názvy Vlčkovian z r. 1913, odpisujem ich v pôvodnom (maďarskom) pravopise: Dili od Mocsidlan, Dili v rakovem Lázi, Dolni Dubnik, Hlavini, Hlavne dili, Horni Dubnik – Hrabina, Hostaki pod osztrim vrchem, Hostaki u Dubnika, Chmelini, Chraszta, Chvojnicza patak, Klcsovaniszka, Kruhi, Liszini, Luki, Motuze, Nyifki Adamovszke, Nyifki pri motuzoch, Osztri Vrch, Padelki za humnama a zelnicze, Padelki za mlynem, Paszeki, Puszte vcselinki, Rubanice, Stamfláki, Vinohradi pri Dubniku, Vinohradi sztara hora, Vinohradi v Chrasztach, Vratisov, Za sztaru horu, Zahumne pole, Zelnicze pri lukach.
Chotárne názvy Vidovian z r. 1911 uvádzam rovnako v pôvodnom pravopise: Barina, Bresztovicsne dili, Bresztovicsne hadelki (!), Csupi a grefti, Dili od lúk, Haje pánszké, Hrube dili, Chraszta, Chvojnicza patak, Malomárok, Nove vinohradi, Nyivi pánszké, Podolki, Sztare hori, Sztare vinohradi, Sztare vinohradi, Vinohradne szpodki, Zadne lúki, Zahumenice, Zbitki od Vlcskovan.
Zo starých zápisov môžeme určiť jazyk danej oblasti (i pisára), starú praslovanskú a neslovanskú lexiku a iné.
Nárečové slová. Za nárečové slová považujeme najmä také, ktoré obsahujú fonologické a morfologické javy. V uvedených chotárnych názvoch sú nimi: 1. neprítomnosť dvojhlásky v názvoch: Dili od Mocsidlan, 2. prípona -em v lokáli j. č. prídavných mien: Dili v rakovem Lázi, 3. prípona -em v inštrumentáli j. č. mužských podstatných mien: Hostaki pod osztrim vrchem, Padelki za mlynem, 4. prípona -ú v inštrumentáli j. č. ženského rodu: Za sztaru horu, 5. prípona -ama v inštrumentáli mn. č.: Padelki za humnama a zelnicze.
Vplyvom normy pisára, resp. osoby, ktorá diktovala, boli zapísané i také názvy, ktoré nie sú z hľadiska nárečia domáce. K takýmto zaraďujem Klcsovaniska; v tomto názve nájdeme až dva nedomáce javy: v nárečí nie je slabičné l, ani prípona -isko. Názov bol pravdepodobne zrekonštruovaný na základe súčasného názvu Kučovanki, ktorý ešte poznajú starší obyvatelia obce. Zapisovateľ považoval názov za „príliš nárečový“, preto ho slovotvorne upravil. Maďarčina sa okrem pravopisu prejavila tiež v názvoch Chvojnicza patak a Malomárok (*Mlinskí járek), ktorým tiekla voda na mlyn. Môže tu ale ísť i o preklad neuvedeného chotárneho názvu Lamfešti. Existovali by tu tak paralelne pre jeden jarok (dva) tri názvy; takýto stav je známy najmä z dvojjazyčného pohraničného územia.
Lexika. Slová ako laz, lysý a motúz sa už v rozhovore v nárečí bežne nepoužívajú, ale lexika chotárnych názvov nám ich existenciu zachovala. Názov Hostaki označoval pôdu chudobnejších ľudí, Grefti boli vinohrady. Horni Dubnik – Hrabina, Bresztovicsne dili zachovávajú mená pôvodných porastov, ktoré sa vyrúbaním – klčovaním (porovnaj vyššie uvedené názvy Rúbanňice, Kučovanki) zmenili na ornú pôdu. Rovnako zväčšovaním ornej pôdy pribúdali k Starým horám i Nové hory a popri Starých vinohradoch sa založili i Nové vinohrady. Nemecké (a popri ňom i židovské) osídlenie zanechalo v chotárnom názvosloví tiež svoje stopy. Chotárny názov Stamfláki vznikol podľa nášho názoru z nemeckých slov stampfen a Lager; mohlo by tu ísť o miesto – táborisko, na ktorom sa udupala pôda. Túto domnienku môže potvrdiť alebo vyvrátiť archeologický výskum. Nemecký názov Lamfešti (Land, festen – spevniť) dokumentuje spevnené brehy, ktorými tiekla voda (na mlynské kolo), ide, samozrejme, o umelo vytvorené koryto; pretože muselo byť čisté, nesmela sa doň zvážať hlina.
Uvedené zápisy chotárnych názvov slúžia ako východisko na porovnanie so súčasným stavom (môžeme zistiť zmeny v pomenúvaní, zánik názvov, resp. ich neuvedenie v mape). Na základe rozhovorov s dubovskými (vlčkovanskými a vidovanskými) pamätníkmi som zrekonštruoval nasledujúce chotárne názvoslovie; všetky názvy sú zapísané v nárečí:
Brestovice, Drahi (cesta, ktorú vyšliapal statok idúci na pastvu, stopa po kolesách od voza alebo od dobytka; HSSJ I., s. 309), Drapini, Dubina (les), Dzíle od Močiduan (časť poľa; HSSJ I., s. 251), Fčelinki, Hlini (mazľavá jemná hornina, tehliarsky a hrnčiarsky materiál; HSSJ I., s. 411), Huošinki (od apelatíva hloh), Huavini, Hrabina (les), Chmelíni, Kouonebesí, Kraj hája, Krúhi, Kubíkovich stráň (Kubík – priezvisko majiteľa; stráň – časť vrchu spadajúca do roviny, svah; HSSJ V., s. 496), Kučovanki (porov. klčovať), Lamfešti (časť mlynského náhonu; HSSJ II.), Účka, Uisini, Úki, Malé tále, Mezi vímoui, Mezidolíňí, Močáre, Ňifki (pozemok vhodný na obrábanie; HSSJ II., s. 600), Nové hori, Obecňice, Ohrátki (ohradené priestranstvo, pole; HSSJ III., s. 253), Ostré vrchi, Otrčhora, Padzeuki (diel poľa alebo lúky vzniknutý rozdelením väčšieho celku; HSSJ III., s. 446), Padzeuki od Močiduan, Panské háje (les), Paseki (miesto s vysekaným porastom, rúbanisko; HSSJ III., s. 479), Paše (miesto, kde sa pasie dobytok; HSSJ III., s. 483), Podbrezová, Podouek (rovina, kraj pod vrchmi; HSSJ III., s. 602), Predňí dziu, Prídanki, Rackúf (Lackúf i Lackovich) uas (laz – pozemok získaný vyklčovaním lesa; HSSJ I., s. 200), Rúbaňice, Spotki pod vinohradama, Staré hori, Stríblné, Šebestofskí dziu, Šrčák (prameň), Štamfláti, U Kadúpka (kadlub – veľká nádoba, obyčajne z dutého alebo vydlabaného kmeňa; HSSJ II., s. 10), U kríža, Velké tále (z nemeckého Teil) s variantom Hrubí tál, Vidovanské dzíle, Vidovanské chrasca (chrastie – krovie, kroviny; HSSJ I., s. 477), Vidovanskí potok, Vidovanské úki, Vidovanské vinohradi, Vlčkovanské chrasca, Vlčkovanskí potok, Vlčkovanské úki, Zadňí dziu, Záhuaví, Záhumeňice.
Dnes dubovskí pamätníci už nepoznajú popri viacerých chotárnych názvoch ani Vratišov, ktorý je na mape z r. 1913 ešte zachytený. V tomto prípade by mohlo ísť o zaniknutú osadu, no nevylučujem ani pomenovanie miesta pred kopcom, od ktorého sa vracia späť do dediny, porov. nárečový tvar vrácíš. Prípona -ov môže však naznačovať i sídelný charakter, porov. Radimov, Chropov, Lopašov. Dôkaz, či ide o zaniknutú obec môže potvrdiť alebo vyvrátiť archeologický výskum, rovnako ako pri názve Stamfláki, ktoré ležia z druhej strany potoka (por. Jozefovič, 2005). Z ústneho podania som sa dozvedel tiež viaceré názvy napr. Drahi, Hlini, Huošinki, Paše, Šrčák, Stríblné, U kadúpka (por. kadlub, kadúbek), ktoré na mape nie sú zaznačené. Vplyvom expresívnosti názvu sa zrejme do mapy nezapisovali, resp. boli premenované názvy Hrubí tál, Otrčhora, Kouonebesí (vyššie položené pole), Drapiny (malé pole, porov. zdrap). Z uvedených dôvodov je potrebné dopĺňať chotárne názvy v rozhovoroch s pamätníkmi, konfrontovať staré a novozistené názvy; čím môžeme sledovať dynamiku v pomenúvaní.
Chotárne názvy patria k tej časti vlastných mien, ktorých motivácia býva najpriezračnejšia, aby bola možná bezpečná identifikácia a lokalizácia daného územia; názvy preto odrážajú pôvodný vzhľad terénu, druh porastu, jeho rozlohu, polohu, lokalizáciu, meno majiteľa a i.

 

Živé (neúradné) pomenúvanie osôb v Dubovciach

Michal Jozefovič 

Každý človek je originálnou osobnosťou a ako takú ju treba identifikovať a diferencovať od ostatných v spoločenstve. Tomuto účelu dnes slúži množstvo vlastných mien, ktoré prešli dlhým vývinom; od konkrétneho významu (asociácie s vlastnosťami, vzhľadom, zamestnaním, pôvodom nositeľa mena atď.) až po absenciu tejto pôvodnej motivácie. Spomeňme napríklad krstné mená Peter z gréčtiny skala, pevný ako skala, Eva z hebrejčiny živá, matka života, alebo slovanské Viera, Naďežda (nádej), Blažena (blažená), Ľubica a i. (por. Majtán, 1985) Pôvodný spôsob pomenúvania začal teda jednomennosťou, keď na identifikáciu človeka stačila základná charakteristika – prezývka alebo osobné meno. 

Najstarším písomným dokladom o  používaní osobných mien na severnom Záhorí je súpis poddaných v práci Holíčsko-šaštínske panstvo od J. Šátka (s. 358 – 392). Už v roku 1554 sa osoby označujú: 

1.  individuálnou charakteristikou, resp. rodinným menom: Wawra, Simek

2.  krstným menom a apelatívnym označením: zemanka Marka, Magdalena vdova Georgii Holthyth, pastier Wasek; 

  1. 3.krstným menom a prímenom, rodinným menom alebo individuálnou charakteristikou: Petrus Habyanowyth, Stephanus Theply, Blasius Horvath, Vasek Sylhawy;
  2. 4.rodinným menom a individuálnou charakteristikou: Vaniek Kabat, Vaniek Kluba, Bartal Ravryn, Horvath Balas. 

Kodifikovanie priezviska, a tým i dvojmennej sústavy na našom území bolo dané koncom 18. stor. Jozefínskymi reformami, podľa ktorých mohla mať rodina len jedno nemenné priezvisko. Odvtedy sa priezvisko považuje za základný člen pomenúvania. Dnes sa pomenúvanie osôb na Slovensku riadi zákonom č. 300/1993 Z. z., ostatná novela 13/2006 Z. z., podľa ktorého rodičia vyberajú meno pre svoje dieťa z pevne daného súboru krstných mien (nepovolené sú hanlivé a neosobné mená). Osoba môže mať najviac tri rodné (krstné) mená, tieto musí oznámiť matričnému úradu. Priezvisko nadobúda dieťa po dohode rodičov, resp. ho určí známy rodič. 

Uzákonenie dvojmennej pomenúvacej sústavy vyriešil problém identifikácie pre administratívu, no zvyšovanie počtu osôb s rovnakým priezviskom vyvolalo potrebu po ďalšej diferenciácii osôb a rodín. Popri úradných menách fungovala teda naďalej i neúradná (v odbornej terminológii živá) pomenúvacia sústava, ktorá v menších spoločenstvách ľudí, najmä na dedinách, pretrváva dodnes. Na identifikáciu osoby sa v živých (neúradných) menách používajú krstné meno a priezvisko z úradnej sústavy, ako aj individuálna charakteristika (v užšom zmysle prezývka), rodinné meno (označuje celú rodinu a je dedičné ako priezvisko), meno domu (odpovedá na otázku z ktorého domu osoba pochádza) a ich kombinácie. 

Krstné mená a priezviská sa v komunikácii nepoužívajú v úradnom tvare, ale fungujú v danom jazyku (nárečí), napr. Ján – Janek, Jozef – Joža, Peter – Peťa, Mária – Mariša, Terézia – Terka. Mužské priezviská sa spravidla nemenia, ženské sa používajú v prechýlenej podobe s príponou -ka, napr. Machlička, Nováčka, Poláčka, Tokoška. 

            V Dubovciach žije veľa rodín s priezviskom Tokoš, Polák/Pollák, Machlica, Štepanovský, preto tu živé mená slúžia najmä na rozlíšenie osôb s rovnakým priezviskom. Osoby, ktoré sa prisťahovali, väčšinou nepotrebujú byť diferencované osobitnou charakteristikou, lebo majú odlišné priezvisko ako domáci obyvatelia, príp. sa môžu pomenúvať po pôvodnom majiteľovi domu. Ak sa rodina prisťahuje z blízkej obce, môže si napriek odlišnému priezvisku „priniesť“ so sebou aj dedičnú prezývku. 

            Individuálna charakteristika je v pomenúvaní potencionálna, často vzniká v rodine, v škôlke alebo v škole. Z tohto prostredia sa môže rozšíriť i k ostatným obyvateľom obce, ktorí usúdia, či je potrebné osobu touto formou identifikovať. Ak sa individuálna charakteristika (prezývka) začne používať na označovanie danej osoby, jej životnosť „preverí manželstvo“. Keď sa touto formou začne označovať i manželka (manžel) a neskôr deti, charakteristika sa stane dedičnou a hovoríme už o rodinnom mene. 

Dubovčania sú najčastejšíe charakterizovaní krstným menom dominantnej osoby z rodiny, sú to živé mená Bazilka, Barborák, Filona, Fraňa, Frolka, Gabriška, Gusťík, Ignácek, Iza, Janek, Janošek, Jób, Jura, Karolín, Karólek, Kralka, Laca, Luciják, Macek, Marek, Marin, Maritka, Marťiška, Meňiš, Milcek, Monka, Murcin, Paluša, Štefánek, Šandor, Šimon, Toneček, Viktuša-Potkuša. Druhú skupinu tvoria mená utvorené podľa zamestnania: Bača; Kadét dosiahol vyššiu vojenskú hodnosť, Pléšek je klampliar, Sklíčko sklenár. Podľa zvierat sú utvorené prezývky Liščák, Mišíčka Sojka; podľa rastlín a porastov Bluna, Horák, Maňík (maňina – zarastená cesta). Priezvisko, ktoré svojou formou asociovalo inú súvislosť, podmienilo vznik prezývky Biskup. Pôvod osoby motivoval mená Bošňáké (Bosna), Hučák (pomenovanie Radimovčanov), Krížé bývajú pri kríži, Čaňaňa z breha, Zedvora. Podľa pôvodného majiteľa domu dostali meno Habáné. Telesná i duševná stránka býva nápadná, preto si nešlo nevšimnúť vzhľad osoby – Červeňák mal hrdzavé (červené) vlasy, Smrťka, Sňehulák, vysoký bol Sáha, nízky Vojáček, Baťa, Gazda a Chazaj boli bohatí, zelený vlniak nosili starenka Zeleňáčka; hoci aj ženu bil, upraviť sa vedel ako Herec; bradu ako rovnomenná rozprávková bytosť nosil Rumburak. Až priveľmi chváliaci človek sa stal Chválenkom, nezrozumiteľne rozprávali Ignác brblavý a Mrkota. Rečou nositeľa prezývky sú motivované osoby Očuj Čodaj, chybne vyslovovaným citoslovcom v detstve Čulút, často na niečo poukazoval aj Štefan Hen. Podľa obľúbenej pesničky vznikla prezývka Čegera. Na motorke rýchlo jazdil Čert, jediný z celej dediny na vyššiu školu chodil Sam, Chalupka býval v malom domčeku, Siroň mal rád syr. Prezývky a rodinné mená, pri ktorých sme nezistili pôvodnú motiváciu sú Habanké, Čvančara, Drupi, Munda, Botkin, Buloň, Čičoň, Ipiš, Kefír, Kominár, Kormus, Kųandúch, Luliš, Mikeš, Miról, Paťiš, Rehák, Šulc, Šustlák, Tekánek. 

            Nemenej zaujímavé sú aj prezývky obyvateľov miest a obcí, ktorými posmešne poukazujú na „charakteristiku“ druhej obce. Poléfkari – Šaščíňaňi (Šaštín); Fazulári – Skaličané (Skalica); Cibulári – Hoųíčaňi (Holíč); Číkari – Kátovjané (Kátov); Hučáci – Radzimovjané (Radimov). Žabičkári – Rovenščané; Mrkvari,  VredariLopašovjané; Vredari, SíkorkáriČastkovjané,; Metlari, KozariSobotiščané; ZemaňiRohovjané (por. Krško 2000). 

            Prezývky sú prejavom myslenia, tvorivosti a fantázie človeka so snahou čo najvýstižnejšie charakterizovať osobu. Ich existenciu a používanie v budúcnosti možno predpokladať hlavne kvôli vysokému počtu osôb s rovnakým priezviskom.

 

Historické zaujímavosti v skratke                                                                                                rok 1945 – do dediny prišli maďarskí vojaci, boli ubytovaní v škole, v hostinci a kone mali v súkromných maštaliach,     9. 4. 1945 – vo večerných hodinách prišli do obcí prví sovietski vojaci,   v roku 1948 – do obidvoch obcí bola zavedená elektrická energia,   v roku  1949 – bol v obidvoch obciach zavedený miestny rozhlas, v roku  1952 bola založená Roľnícka škola práce, navštevovalo ju tridsať roľníkov z obidvoch obcí,   14.5.1954 – Vlčkovany a Vidovany sa zlučujú v jednu obec pod názvom Dubovce,  15.9. 1973 bolo slávnostné otvorenie novej predajne podniku Jednota,  1974 bola založená hudobná skupina Čvančaranka, prvýkrát vystúpila na svadbe Antona Vojtka , 1975 - začatie výstavby športového areálu, bola dobudovaná trávnatá plocha na celom ihrisku, v  celej obci bolo prevedené obnovenie poruchovej asfaltovej cesty.  1979 – začala sa výstavba domu smútku na vidovanskom cintoríne a v roku 1981 bol dostavaný, 1.9.1985 – do užívania bola odovzdaná novovybudovaná požiarna zbrojnica, ktorá bola pri budove Miestneho národného výboru 

 

 kostolvlck  kr


V časti Vidovany sa nachádza kostol a  obnovený tzv. Blanárovský kríž (stavaný).  Kostol bol postavený v roku 1902. Vidovanskí občania tento kostol zasvätili ku cti sv. Antona. 

 

 

kostol     kaplnka        

V  časti Vlčkovany sa nachádza kostol sv. Žofie, pred ním kríž a kaplnka.Výstavba kostola prebiehala v rokoch 1866 - 1868. Staviteľom kostola bol vlčkovanský rodák Zongor. Hneď po výstavbe kostola maľby prevedené neboli,kostol bol bielený len vápnom. Prvá maľba bola v roku 1905. Polovicu peňazí potrebných na výstavbu kostola dala Žofia Teraková, vdova. Preto bol kostol zasvätený ku cti sv. Žofie. Druhou polovicou prispeli občania.

 kap.park    kaplnka Božia muka

 

Obyvatelia Vlčkovian a Vidovian v rokoch 1769 a 1869 

Michal Jozefovič

Okrem cirkevných dokumentov zaznamenávajúcich približne od roku 1630 mená a dátumy narodení, sobášov a úmrtí obyvateľov Vlčkovian a Vidovian existujú aj mladšie – svetské, a to Tereziánsky urbár[1] zachytávajúci mená poddaných a ich povinnosti voči panstvu, a o sto rokov neskôr tzv. cenzus – súpis obyvateľstva k 31. 12. 1869, ich vek, zamestnanie, opis ich domu a počet chovaných zvierat.

Tereziánsky urbár

Urbár Vlčkovian[2] z 10. apríla 1769 nám podáva zoznam hláv rodín (väčšinou mužov), ich nehnuteľný majetok ako dom, polia a lúky, a ich vtedajšie daňové povinnosti voči feudálovi – ich pánovi, na území ktorého bývali a boli mu povinní platiť dane (danky) v peniazoch, v naturáliách a/alebo manuálnou prácou, či pomocou dobytka, ak nejaký mali.[3] Richtárom bol vtedy Ján Tokoš a starším Michal Machlica. Ďalšími, ktorí tento dokument podpísali krížikmi, boli Jura Vaculík, Jura Katušák, Pavel Paníček, Jura Haluzický.

1

Wšecsi sme dedični (poda)ni panuw našich.

Jan Tokoš Richtar

Michal Machlicza Staršÿ

Jura Vaczulik

Jura Katušak

Pawel Paniczek

Jura Haluziczky

   Mar Riberczky Notarius

 

Obyvatelia Vlčkovian patrili pod troch pánov: pod holíčske panstvo (v tej dobe Františka Lotrinského, manžela cisárovnej Márie Terézie), Pavla Smrtiča (Pál Szmrtics, maď. uvádzaný ako Szmrecsany) a Juraja Šimandiho (Simandy Gyorgy). Ako uvádza záznam pod prvých dvoch patrili od nepamäti, avšak pod p. Šimandiho len tri roky, od r. 1766 na základe zmluvy (contractu). Poddaní sa vzhľadom na veľkosť majetku delili na 3 skupiny; na 1. sedliakov (zapísaní ako veční poddaní) mali dom, ornú pôdu a lúku; 2. želiarov, v súpise boli uvádzaní tiež pod menom hoferi alebo domkári, lebo mali dom a trochu poľa okolo domu a možno kúsok lúky; a 3. podželiarov, teda nádenníkov, ktorí vlastný dom ani majetok nemali a mohli žiť len zo svojej manuálnej práce. Vo Vlčkovanoch  bolo vtedy 32 rodín sedliakov, 22 rodín želiarov a 3 rodiny podželiarov. Mlynár Martin Pollak, sa medzi poddanými neuvádzal, pretože bol pravdepodobne slobodným (dostatočne bohatým na to, aby nebol poddaným a povinným robotovať a dávať dávky panstvu). 

 

Vo Vlčkovanoch boli rodiny s nasledujúcimi priezviskami: Ambruš, Bartoš, Bartúšek, Bilovský, Blanar, Bošňák, Cáfal, Čmaraďa, Fagan, Haluzický, Hlozanský, Horníček, Jozefovič, Junek, Kedrut, Kubica, Kučera, Loča, Machlica, Marinčík, Mlčúch, Nošek, Paníček, Ribecký, Šimek, Škadra, Špeta, Starý, Starych, Stehlík, Tokoš, Vaculík, Vrablec a Vrablic. Najpočetnejšie priezvisko bolo Tokoš, preto mali osoby a rodiny na rozlišovanie aj prezývky Barborák (Barborin), Katušák, Marek, Radimovský a Holíčský, alebo bližšiu lokalizáciu vedla ulice. Ako „hlavy“ rodín sú uvedené aj dve ženy, a to vdovy Junková a Kozarka.

 

Základom zdaňovania bola hospodárska usadlosť (jej pomerná časť), ktorá bola zložená z nehnuteľnosti, ornej pôdy a lúk. Najbohatšími sedliakmi boli Ján Marenčík a Pavel Bartúšek. Ján Marenčík vlastnil 27/32 usadlosti, 2 prešporské merice pôdy v intraviláne, 19 prešp. meríc ornej pôdy a 1 kosec lúky.[1] Druhý najbohatší Pavel Bartúšek mal 22/32 usadlosti, štvrtinu prešporskej merice v intraviláne, 15 6/32 ornej pôdy a 1,5 kosca lúky. Bolo to teda zhruba 3 – 4 hektáre pôdy a do pol hektára lúky. Zvyšných 30 sedliakov obrábalo približne po dva hektáre pôdy a kosilo 30 árovú lúku. 23 rodín nemalo žiadnu pôdu ani lúky. Sedliaci museli odpracovať približne 26 dní so záprahom alebo 52 dní ručne. Z hospodárstva museli sedliaci dávať aj naturálne dávky, a to pol siahy dreva na oheň, čo bolo približne meter kubický dreva, 3 funty (1,5 kg) priadze, pol holby (1/4 kg) masla na topenie, jedného kohúta, jedno kurča a 6 vajec.

Panstvu patril aj deviatok z úrody na poli v naturáliách. Od tohto sa mohli sedliaci vykúpiť prácou priemerne 6 dní práce so záprahom alebo dvanásť dní ručnej práce. Želiari a podželiari, ktorí nemali polia, nedávali samozrejme z úrody žiadny deviatok, keďže nemali z čoho, tí prví boli povinní odpracovať ručne 18 dní, podželiari bez domov 12 dní rukami, keďže nechovali ani ťažné zvieratá. Sedliaci a želiari okrem toho museli zaplatiť na hlavu rodiny ročný domový poplatok – cinz jeden florén.

 

2

Osady Wlčskowan Urbarska Tabula

Gmeno, a Prigmeny – meno a priezvisko

Weczny Poddany – veční poddaní

Bartušek Pav. Csaffal Guro, Junek Mar, Tokos Jano, Waczulik Guro, Marincsik Mar, Marincsik Jan. M.

 

Za polia pri dome nemuseli dávať deviatok, no mimo obce za jeden okruh 6 zlatých, za teľatá platila celá obec 6 zlatých, z úrody 9 prešpurských meríc, 6 funtov priadze prvým dvom pánom, 4 funty dávali poddaní pánovi Šimandimu.

Obec mala povolenú krčmu (šenk) od Michala do Vianoc, z ktorého mávali úžitok 5 – 6 zlatých, pretože ale bývala neúroda, tak sotva 2 zlaté dostati možeme. Na lúkach mávali tiež škody, keď sa potok Chvojnica vylial, časť lúk mali na vŕšku, na kterem prívaly učiňá nekedy znamenitú škodu. Dva domy boli pusté, ktoré sa v prípade potreby prenajímali za peniaze.


3

 

Ineho Obeczneho Užitku nemame gedine ze se nam Šenk od S. Michala do Wanocz Dowoluge. Z ktereho kdis bili Urodnegši Leta precsa 5. nebo 6. Zlatich dostawali sme, wcšil ale pre Neurodu wina sotwa 2. Zlate dostati možeme.

Škodi mame na Lukach našich, kdis potok Chwognicsa rečseni wilege, ano ÿ Stranka Roli našich ge nawršku na kterem Priwali Znamenitu nekedi Škodu ucšina.

 

 

 

 

Vidovanskí obyvatelia patrili pod dve panstvá;[5] holíčske a barónku Pongrácovú; v obci bolo 19 rodín sedliakov, 12 želiarov a jedna podželiarska rodina. Išlo o tieto priezviská: Baláš, Baránek, Blaha, Habala, Hajduch, Hrnek, Jašek, Krajcer, Kovar, Mach, Masarik, Matúš, Nosek, Pajpach, Rezucha, Sadil, Šenkerík, Škadra, Sloboda, Trávníček, Vrablic a Vojáček. Aj tu boli dve vdovy, a to Hucova a Vidlarka.

Vo Vidovanoch mala obec tiež povolenú krčmu od Michala (29.9.) do Vianoc, z ktorej mali výnos 2 zlaté. Sťažovali sa na škody, ktoré skrz časté prívaly v lúkách i rolách našich največích trpíme. Sú tu vymenované názvy polí a koľko sa vyseje do Rola nade mlinom rečeného, do Díla predního po celej štvrti, do prostredního, do Velkého díla, do Padelku, do Zadního díla, do Breztovičného pola, do Záhumeničného padelka, do Záhumenice, do Ílú prednych, do Ílú prostrednych, Kučovanek prednych, Úzkych kučovanek, do Nivek, do Beztovičnych dílú, Brestovičnych padelkú, do Rola pod vinohrady véščanského rečeného, do Díla podvinohradního, do Širokych honú, do Podvčelnice, do Dilú dlhych, do Nivky a do Fléčku. Obecné lúky s rozlohou dvoch koscov sa kosili aj na otavu.

Čo sa týka poplatkov a dávok, tak holíčskemu panstvu dávali polovičný deviatok na snopoch, pani barónke Pongrácovej ale žiadny deviatok nedávali. Okrem toho dávali holíčskemu panstvu 7 zlatých 50 grajciarov, husárskeho ovsa štvrtinu a osminu. Pani barónke dávali 3 zlaté 30 grajciarov a jeden a pol husárskej merice ovsa, dve sliepky a 12 vajec. Nachádzalo sa tam 7 pustých domov, z ktorých sa prenajímali štyri, zvyšné tri mali šenkér, páleník a vincúr panský, které ale od deviti rokú skrz podanych skrze nemožnost nechané jsú.

Súpis vo Vidovanoch bol spísaný 22 júla 1769, mal byť „podpísaný krížikmi“ a opatrený pečiatkou.[6] Za obec ho podpísali: Jan Hrnek – richtár, Jura Matúš – starší, Jan Blaha, Jan Baláš, Martin Baránek.

4

Nad predepsanich Dewet Punctow nam predloženich Ottazek ze gsme gako predepsano gest odpowidalÿ, wiznawame: a Podpisem našim ruku wlastny urobenima Krizÿ, ano ÿ Pečzatku Dediny našeg potwrzugeme Actum Vidovan di 22 Julÿ 1769.

 

Súpis obyvateľstva 1869

O sto rokov neskôr po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní máme k dispozícii už kompletný súpis domov, hospodárskych budov, osôb a väčších chovaných zvierat aj vo Vlčkovanoch, aj Vidovanoch. Vo Vlčkovanoch[7] bolo 77 čísel domov, ďalších 22 domov sa postavilo medzi nimi a patrilo pod vyššie číslo domu, jeden dom nebol obývaný, no jeden dom mal dve čísla 15 a 16.

K 31.12.1869 bývalo vo Vlčkovanoch 456 osôb, z toho 241 žien, 215 mužov. Okrem toho odtiaľ pochádzalo ďalších 28 osôb, z ktorých sa dvaja učili vo Viedni, jeden v Holíči a 20 bolo v službe (z toho dvaja vo Viedni). 10 najfrekventovanejších priezvisk tvorilo takmer 50% obyvateľov, boli to priezviská Tokoš (65 osôb – 14%), Polák (29 osôb – 6%), Junek, Cáfal, Machlica, Paníček, Jozefovič, Mlčúch, Sloboda a Starych.

Väčšina obyvateľov bola rímsko-katolíckeho vierovyznania, zvyšok – 19 osôb bolo židovského náboženstva. Okrem slobodných, ženatých, vydatých a ovdovených osôb bola aj jedna žena odlúčená. Zo zdravotných hendikepov sa uvádzajú chromý, temná, na rozume pomätený, na údy krivý. Žili tam ajdvaja žobráci, ktorých „povolanie“ alebo spôsob živobytia zapisovateľ neskôr opravil na žije z almužny. U osôb v produktívnom veku sa uvádza najčastejšie povolanie rolník, u žien domáci hospodiň, u mladších osôb pomocník/pomocnica v gazdovstve, nádeník/nádenička, sluha/slúžka. V prípade vojny bolo možné nasadiť 15 mužov, v poznámke je uvedené obecný vojak na Urlaube 72. inf. Regiment, alebo honvéd (domobranca) od 57 batalionu. O ľudí v staršom veku sa starali príbuzní, v súpise preto býva uvedené, že žijú z výminku.

Špecifické ženské povolania vykonávala vo Viedni Anna Špetová, bola dojka a vo Vlčkovanoch len 12-ročná Terézia Škubová z Vidovian bola u mlynára Zedeka ako služebná chúva a starala sa o 4 deti: 3 dievčatá do 6 rokov a práve narodeného syna Ignáca, pomenovanom po otcovi. Mlynár aj jeho manželka pochádzali z Moravy od Olomouca a mlyn s č. domu 38 mali prenajatý – v árende. Za tovariša mali 17-ročného Jozefa Prstka z Radošoviec, ktorý bol tiež z mlynárskej rodiny. O 4 roky si zobral dcéru mlynára z Oreského Máriu Gruberovú.

V dome číslo 46 bývala krajčírka – švajdlena so svojimi rodičmi, boli židia. Ich ďalšie deti boli v službe; syn na Morave, dcéry v Šaštíne a Kopčanoch. Vedľa nich býval vtedy 36-ročný učiteľ Antal Lullay pôvodom zo Skalice, ktorý aj robil súpis osôb. Jeho manželka bola zo Senice, ich prvorodená dcéra sa narodila ešte v Mokrom Háji, no zomrela ako 5-ročná na angínu. Pravdepodobne ho tesne pred rokom 1866 preložili do Vlčkovian, lebo tu sa im už narodil syn Ján. Podučiteľ Lullay prispieval k tomu, že podľa súpisu vedelo 43 ľudí čítať, ďalších 74 vedelo aj čítať aj písať. Viedol školu, v ktorej bolo 29 žiakov (v súpise mali uvedení školák, školáčka).

V dome č. 53 býval čerstvo ženatý 23-ročný šuster Jozef Móro z Holíča. Jeho otec vtedy už nežil a hoci bol urodzeného rodu, zobral si za manželku sedliačku 16-ročnú Máriu Lukáčíkovú z Prietržky. Jeho vzdialená príbuzná bola Anna Töröková (nar. 1797), ktorá sa vydala do Kuklova. Pravdepodobne Anna bola tou bohatou vdovou, ktorá dala polovicu peňazí na výstavbu kostola sv. Žofie, s vtedajším radošovským farárom Jánom Mastíkom sa mohla poznať zo Šaštína, kde pôsobil 9 rokov ako kaplán, v čase keď sa narodila jej vnučka Alžbeta Žofia. Krstné meno Žofia nebolo až také časté, no vdova Anna ho mohla prijať ako birmovné meno, o čom však nemáme záznam. Inú Žofiu v ich príbuzenstve som nenašiel.

K zámožnejším a urodzeným (nobiles) sa rátala tiež 69-ročná Alžbeta Matulayová z Radošoviec, ktorá bývala vo Vlčkovanoch so svojimi dvomi dcérami; mali aj sluhu z Dojča, lebo chovali 1 kravu, 2 teľatá, dve kobyly, jedno žriebä a 6 ošípaných. Jej muž bol radní učitel a býval v Radošovciach s dalšími 4 deťmi. Ich syn bol neskôr učiteľom a organistom v Radošovciach.

V predposlednom dome býval 26-ročný kováčsky majster Končitík – ku Krížom sa priženil z moravského Strání a mal aj dvoch tovarišov, jedného z Tešic a druhého z Radošoviec. Vedľa neho č. d. 75 býval tovariš ševčovský Martin Hrušecký, ktorý mal za zaťa murárskeho tovariša, šaštínskeho rodáka Jozefa Zongora, tento ako 34-ročný staval kostol sv. Žofie. Rodina Hrušeckých bola z tých majetnejších, ich dcéra slúžila vo Viedni a dvaja synovia sa tam učili nejakému remeslu. V poslednom dome s číslom 77 býval 78-ročný obecný pastier Ján Halabrida s manželkou a 13-ročným vnukom.

V obci sa chovalo 101 kráv, 21 teliat, 15 volov a jeden býk. Niektorí, hlavne chudobnejší chovali kozy; v obci bolo 14 kôz. Ovce chovali dve rodiny, šenkár Glück ich mal 6 a 24-ročný sedliak Pavol Sloboda - honvéd mal 8 oviec a dvoch žrebcov. Chovali sa len ľahké kone: 7 kobýl, 7 žrebcov a jedno žriebä. Na mäso sa chovalo 88 ošípaných, na med včely, 13 úľov mali 3 chovatelia (Junek, Bayer, Polák).

Vo Vlčkovanoch boli dve krčmy, vlastnili ju dvaja židia, Franz Glück a Jann Glück, ten starší sa narodil v r. 1820, mladší 1838, pravdepodobne išlo o otca a syna. Obidvaja sa v obci aj narodili, je teda pravdepodobné, že živnosť prechádzala z otca na syna. Každý z krčmárov mal služební dívku, tieto mali 14 a 15 rokov.

5a6

6a5

K 31. decembru 1869 mali Vidovany[8] 53 čísel domov, 5 domov bolo bez čísel. 6 domov nebolo obývaných (pusté, prázné). Žilo tu 242 osôb, okrem nich sa uvádza 20 osôb, ktoré tu nebývali – boli v službe, z toho 8 slúžilo v Rakúsku. Najfrekventovanejšími priezviskami boli Vrablic, Matúš (po 13 osôb), Tokoš, Baránek, Hrnek, Balážik, Pajpach, Štepanovský, Sloboda, Mach, Mihál a Dobeš.

Zo zdravotného hľadiska sú tu uvedené stavy ako celiste nezdravý, chromý, hluchý, sprostý, na rozum chybný, na údy stroskotaný, slepý. V obci bol iba jeden vojak – honvéd na Urlaube, 19-ročný Martin Balážik. Všetci obyvatelia boli rímsko-katolíckeho vierovyznania, okrem 9 židov; 2 židovky viedli krčmu na čísle domu 6, dve žili z almužny a jedna 45-ročná žena na č. d. 18 žila spolu so 4 deťmi do 7 rokov. Jej manžel a ďalších 5 starších detí bolo v službe, syn v Prusku, tri dcéry s otcom vo Viedni a jedna v Sobotišti. Dokopy sa vo Vidovanoch chovalo 44 kráv, 44 ošípaných, 25 teliat, 5 kôz, 4 kone a 27 volov.

7 

 

Pri potoku bolo číslo jeden, bývali tam dve rodiny panských sluhov (juhásov)holíčskeho panstva – pastierov. Georg Šefer s manželkou pochádzali z Rakúska, mali do 50 rokov, ich dcéra slúžila v Hornom Rakúsku. Druhý pastier, 35-ročný Štefan Tokoš pochádzal z Vlčkovian. Starali sa o kravu, teľa, prasa, 16 volov a 350 oviec. Na čísle 4 býval 84-ročný Pavel Miča, ktorý ako jediný vo Vidovanoch choval včely, mal 5 úľov.

Na čísle 20 býval 28-ročný tkáč – kadlec Jozef Suchánek, pochádzal z Moravy – Malej Lhoty a mal učňa, ženinho príbuzného 17-ročného Jána Tokoša z Vlčkovian. Druhý kadlec, 67-ročný Kobliha sa sem priženil z Přerova, po smrti prvej ženy si zobral druhú z Moravy, ani s jednou ženou nemal potomkov. Za učňa mal vtedy Jána Šuleka z Radošoviec. Obaja tkáči a ich manželky vedeli čítať i písať.

Na čísle 28 býval v domčeku s jednou izbou a kuchyňou 27-ročný Ondrej Fiala so svojou mamou, žili z almužny, no Ondrej sa snažil živiť ako handerlák, čo by bolo dnes niečo také ako second-hand, obchodoval s noseným oblečením, len s tým rozdielom, že tie odevy nosil na chrbte alebo vozil na nejakom vozíku, aký si mohol vtedy na svoju dobu a chudobné pomery zaobstarať. Vtedy sa šaty aj topánky nosili, kým sa úplne nezodrali, dokonca ani po zomrelých sa nevyhadzovali, ale dedili.

Číslo domu 38 mal 47-ročný kováč Juraj Kríž, kde býval s manželkou a tromi dcérami, oproti ostatným rodinám mal až dve izby na bývanie, v jednej miestnosti mal vyhňu.

V dome č. 45 bývala Zuzana Škubová so svojimi dvomi deťmi. Pred tromi rokmi v auguste 1866 začala cholera, počas ktorej zomrela jej 4-ročná dcéra, v októbri ako posledný z farnosti zomrel aj jej 40 ročný manžel. O osem mesiacov porodila syna, ktorý jej po 2 týždňoch zomrel, lebo bol slabý. Popritom musela živiť a starať sa o 12-ročného syna a dve dcéry, 9- a 4-ročné. Jej syn si už o tri roky musel zarábať ako nádenník a Terézia ako12-ročná slúžila u mlynára vo Vlčkovanoch. Vydávala sa na svoju dobu neskoro, až ako 24-ročná a brala si 36-ročného vdovca – tkáča Františka Hrbatého z Moravy.[9] Jeho prvá manželka Anna pochádzajúca z Moravy bola sama vdova po vidovanskom kadlecovi Francovi Koblihovi, ktorý si ju bral v 47 rokoch a bol od nej o 23 rokov starší.

Vo Vidovanoch bol tiež mlyn, mal číslo 47, býval v ňom 42-ročný mlynár Štefan Marek, ktorý zároveň robil súpis osôb a majetku. Za tovariša mal príbuzného 20-ročného Mikuláša Binovského z Trnavy. Z Radošoviec mal 18-ročného Štefana Poláka ako kočiša. Mali aj slúžku z Oreského a starali sa o 6-ročnú príbuznú z Bukovca.

8

V dome č. 51 býval 46-ročný Ján Šulc, ktorý sa okrem svojich dvoch detí staral aj o 9-ročného najdúcha (findelkind) Ludvika z Viedne. Zrejme už po 150 rokoch nebude možné zistiť, ako si opusteného chlapca z Viedne osvojil.

Deti zomierali najčastejšie na kiahne (aj 16-roční), angínu a slabosť. Najviac ich zomieralo do šiestich rokov. U dospelých a starých sa vyskytovali bežne týfus, podvýživa, tuberkulóza, horúčka a vodnatieľka. Niektorí sa dožívali aj nad 80 rokov, napr. Eva Paníčková 98 rokov.[10] V roku 1866, tri roky pred týmto súpisom obyvateľstva, bola cholera. Trvala síce len 3 mesiace, ale iba za august na ňu zomrelo vo farnosti Radošovce 120 ľudí, pričom za celý rok zomrelo 251 ľudí; od januára do júla však 53 osôb. Na porovnanie, rok predtým zomreli v auguste šiesti, dva roky predtým iba piati.

Od tohto sčítania ľudu prešlo už 150 rokov, 15-krát prebehlo riadne sčítanie a dvakrát mimoriadne (pred 2. sv. vojnou a po nej). Súčasné otázky sa netýkajú už len počtu izieb a ich využitia, ale zisťuje sa aj vybavenie bytu, jeho konštrukcia, spôsob vykurovania a otázka, či vedia osoby v domácnosti iba čítať alebo aj písať, vyvolá dnes na tvári možno aj úsmev. Tento rok sa bude opäť konať sčítanie obyvateľov. Sčítanie domov a bytov budú robiť obce bez účasti obyvateľov. Samotné sčítanie obyvateľov však bude prebiehať výlučne elektronicky a každý ho bude musieť robiť sám alebo s asistenciou. Tento cenzus poskytne komplexnejšie údaje ako vyššie uvedený z roku 1869, no práve ním pred 150 rokmi boli položené základy moderného sčítania obyvateľstva na našom území.[11]

 


[1] https://www.geni.sk/tereziansky-urbar/ J. Snopek, publikované 21.5.2010. Bol písaný tlačeným švabachom a písaným novogotickým písmom, http://genealogie.nka.cz/?page_id=191

[3] Širšie o histórii k tejto téme pozri článok T. Cimermana. https://www.malachovo.sk/news/postavenie-obyvatelov-malachova-vo-svetle-urbarskej-regulacie-marie-terezie/ T. Cimerman, publikované 17.04.2014 20:38

[4] jedna prešp. merica mala od 18 – 21 árov, kosec od 28 – 43 árov 

[6] Ale akovidieť na dokumente, pečiatku už nevidno a krížikmi to notár zabudol dať na podpis.

[7] https://www.familysearch.org/ark:/61903/3:1:3QSQ-G99K-QVCS?wc=QZ77-BR5%3A323642401%2C324468001&cc=1986782

 [8] https://www.familysearch.org/ark:/61903/3:1:3QSQ-G99K-QNZB?wc=QZ77-BRP%3A323642401%2C324461601&cc=1986782

[9] https://www.familysearch.org/ark:/61903/3:1:939F-YF9H-H6?i=125&wc=9P3Q-RMZ%3A107654301%2C113432901%2C160772101%2C160829001&cc=1554443

[10] https://www.familysearch.org/ark:/61903/3:1:939F-R7CL-6?i=210&wc=9P33-2N5%3A107654301%2C113432901%2C160772101%2C160814101&cc=1554443

 

 

 

 
pozrite tiež : symboly obce

 

 

info

Štvrtok, 01 Október 2020
IBV Nové Dubovce

banneribvm

VEREJNÁ SÚŤAŽ

Inzerat

ÚRADNÁ DOSKA
Vyvesené
27.9.2020

Vyvesené
27.9.2020

Vyvesené
27.9.2020

Vyvesené
27.9.2020

Vyvesené
5.8.2020

KALENDÁR AKCIÍ
posledný mesiac október 2020 budúci mesiac
Po Ut St Št Pi So Ne
week 40 1 2 3 4
week 41 5 6 7 8 9 10 11
week 42 12 13 14 15 16 17 18
week 43 19 20 21 22 23 24 25
week 44 26 27 28 29 30 31
292648
FOTOGALÉRIA
PARTNERSKÁ OBEC

 

starovickylogo

podlinks

podtop

podzip